4. nedeľa po Veľkej noci. Cantate
Evanjelium podľa Lukáša 10,25-37
Milosrdný Samaritán
A hľa, vstal zákonník, a aby ho pokúšal, povedal: Majstre, čo konať, aby som dedične obdržal večný život? Odpovedal mu: Čo je napísané v zákone? Čo tam čítaš? On odvetil: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle, a svojho blížneho ako seba samého. Riekol mu teda: Správne si odpovedal! To čiň a budeš žiť. Ale on sa chcel ospravedlniť a spýtal sa Ježiša: A kto mi je blížny? Ježiš znovu riekol: Išiel jeden človek z Jeruzalema dolu do Jericha a padol lotrom do rúk. Tí ho ozbíjali, doráňali, zanechali polomŕtveho a odišli. Náhodou išiel touto cestou kňaz, a keď ho videl, obišiel ho. Podobne i levíta, keď prišiel na to miesto a videl ho, obišiel ho. Prišiel však k nemu pocestný Samaritán, a vidiac ho zľutoval sa nad ním, pristúpil k nemu, obviazal mu rany, nalial do nich olej a víno, vyložil ho na svoje hoviadko, zaniesol do hostinca a opatroval ho. Potom na druhý deň vybral dva denáre, dal hostinskému a povedal: Opatruj ho, a ak by si viac vynaložil na neho, zaplatím ti, až sa vrátim. Čo myslíš, kto z tých troch bol blížnym tomu, ktorý padol lotrom do rúk? A on odpovedal: Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo. Ježiš mu povedal: Choď a rob podobne!
Svätý Bože, v túto chvíľu túžime z celého srdca, aby si naplnil naše vnútro Tvojim pokojom a sústredil naše myšlienky na počúvanie Tvojho slova. Otváraj naše srdcia, mysle i uši nech sme ním vedení i premieňaní. Amen.
Drahé sestry a bratia v Ježišovi Kristovi!
„Majstre, čo konať, aby som dedične obdržal večný život?“ Čo mám robiť, aby som mal podiel na večnom živote? S takouto otázkou prišiel ten nemenovaný človek, znalec Zákona, „profesor teológie“ za Ježišom. Dôvod? Vraj Ho chcel pokúšať. Ďalší z mnohých pokusov chytiť do pasce toho Učiteľa, čo sa vyhlasuje za Božieho Syna. Ďalší pokus pochytiť Ho v reči. Tá otázka je však veľmi vážna. Nemyslime si, že zákonník ju dáva Ježišovi s tým, že ho večný život nezaujíma.
Spomeňme si na bohatého mládenca s Matúšovho evanjelia. Aj ten prichádza za Ježišom a pýta sa Ho: „Dobrý Majstre, čo dobrého robiť, aby som mohol mať večný život?“ Alebo si spomeňme na žalárnika v Skutkoch apoštolov, ktorý sa pýta Pavla a Sílasa: „Páni, čo mám činiť, aby som bol spasený?“
V skutočnosti každý dospelý človek pracuje s určitým výhľadom do budúcnosti. Keď o niečom povieme, že to nemá budúcnosť, konštatujeme vlastne, že to nemá zmysel, cenu; že to nestojí za námahu, čas, silu či pozornosť. U malých detí je to tak, že ich zaujíma jedine to, čo je a platí teraz, v túto chvíľu, čo prináša okamžité uspokojenie. Nezajíma ich budúcnosť. Neriešia ju. Dospelý človek ale svoj život utvára s výhľadom, čo bude zajtra, pozajtra, o mesiac, o rok a neraz ten výhľad smeruje ešte omnoho ďalej.
Taký je v podstate zmysel tej zákonníkovej otázky: Čo konať, aby som získal večný život? Čo mám robiť, ako sa rozhodnúť, aby som si zachoval, aby som nestratil istotu takejto budúcnosti? Odpoveď, ktorú mu Ježiš dal musel zákonník poznať: Miluj Boha a miluj blížneho. Láska bude platiť aj zajtra, aj pozajtra, pre deti aj pre vnúčatá, až do večnosti. To samozrejme zákonník vedel, a tak sa pýta druhýkrát: „A kto je môj blížny?“ Zaujímavé, že láska k Bohu mu problému nerobí. Problémom mu bola láska k blížnemu. Kto je môj blížny? Ako blízky mi musí byť druhý človek, aby bol mojím blížnym, a aby som ho musel milovať ako seba samého? Sú nejaké hranice komu preukázať lásku a komu už nie? Existuje nejaká definícia: Kto ešte je a kto už nie je môj blížny?
A my sa preto spolu so zákonníkom chceme pýtať: Kto je náš blížny? Kto je môj blížny? Kto je tvoj blížny? Kto?, Pane Ježiši? Veď naša zásoba lásky nie je nevyčerpateľná. …To si však neraz myslíme my, že nie je…alebo si to chceme myslieť. No Ježišov závet, ktorý sme otvorili na minulotýždňových SB, hovorí jasnou rečou…pamätáte si ho?: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali, ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“
Dnes, nám Pán Ježiš ponúka praktickú ukážku toho, ako tento závet dostať do praxe…ako ho naplniť v konkrétnych životných situáciách.
Pán Ježiš odpovedá aj na druhú zákonníkovu otázku: Kto je môj blížny? Nie poučkou či definíciou, ale príbehom. Jedným z najznámejších novozmluvných podobenstiev. Podobenstvom diakonie – služby blížnemu…služby chorému, núdznemu, nevládnemu, starému. Diakonia ako služba lásky…pre mňa to je neoddeliteľná súčasť života viery…to je to ovocie viery, bez ktorého viera nie je ozajstnou…bez ovocia je viera mŕtva. Tak, ako raz ktosi povedal, že bez diakonie, by bola cirkev mŕtva.
Týmto veľmi známym podobenstvom chce Ježiš zbúrať „hradby“, ktoré tak často oddeľujú človeka od človeka a nasadzujú nám okuliare, ktorými chceme vidieť seba v tých lepších farbách.
Nejaký človek, pravdepodobne to bol Žid, cestuje z Jeruzalema do Jericha, prepadnú ho lupiči, oberú o peniaze, zrania a zanechajú polomŕtveho. Cesta z Jeruzalema do Jericha, ktorá merala cca 7 km, bola v tej dobe veľmi nebezpečná. Bola kľukatá, strmá, medzi holými skalami a jaskyňami, a práve v nich sa často skrývali aj lotri, ktorí prepadávali cestujúcich a pútnikov. Možno pre lepšiu orientáciu – Jeruzalem leží vo výške 830 m.n.m.; Jericho 230 m pod hladinou mora. Prevýšenie 1000 m. Bola to extrémne náročná cesta hodná kvalitných turistických topánok a palíc, no predovšetkým veľmi dobrej kondície.
Ten úbožiak leží pri ceste polomŕtvy. Je odkázaný na cudziu pomoc. Sám si nepomôže. Náhodou ide okolo kňaz, a keď ho uvidí obíde ho. Vidí ho, ide však ďalej. Potom ide okolo aj levíta, príslušník chrámového personálu…dnešnou rečou povedané kostolník. Aj ten vidí zraneného, obíde ho však a ide ďalej. Títo dvaja videli, že je zranený, že potrebuje pomoc, vedeli to, uvedomovali si to, no z miesta nešťastia utiekli. Akoby sa nič nestalo.
Dnes môže človek za neposkytnutie prvej pomoci dostať až tri roky väzenia. Pričom za neposkytnutie prvej pomoci sa považuje už tá najzákladnejšia vec – vytočiť 112 a privolať pomoc. Ak človek nie je schopný ani toho, je to hodnotené ako trestný čin.
Okolo miesta nešťastia prechádza aj tretí muž. Je to Samaritán. Tu je dôležité pripomenúť, že Židia a Samaritáni boli dva znepriatelené národy. Ich nepriateľstvo bolo naozaj obrovské. Tak obrovské, že keby bol ten Žid pri plnom vedomí, môžeme predpokladať, že by pomoc od Samaritána vôbec neprijal.
Samaritán sa však nad tým úbožiakom zľutoval. Doslova v gr. texte je napísané, že bol „pohnutý súcitom“, „prejavil mu súcit“. Samaritán koná, ako by to bola preňho samozrejmá vec. Okamžite zranenému poskytol prvú pomoc: „pristúpil k nemu, obviazal mu rany, nalial do nich olej a víno, vyložil ho na svoje hoviadko, zaniesol do hostinca a opatroval ho.“ Jeho súcit sa prejavil skutkom lásky.
Človek dnes rád súcití s niekým, koho postihlo nešťastie. Radi súcitíme s chudobnými; s chorými; s ľuďmi, ktorí prišli o strechu nad hlavou. Prejaviť súcit, to vieme. Ide však o to, Ako? Akým spôsobom to robíme? Či spôsobom kňaza, levíta, alebo spôsobom milosrdného Samaritána? Lebo o to ide, bratia a sestry, a k tomu nás pozýva a vyzýva Pán Ježiš: nesúcitiť len slovami, ale najmä skutkami. To je podstatné. Miluj Boha, miluj blížneho! A neraz stačí „zavolať 112“. Neraz stačí zdvihnúť telefón a povedať: „Som tu pre teba. Ak, by si potreboval pomoc, som ti k dispozícii.“ Neraz stačí milý úsmev či láskavé objatie. Lebo i ten najjednoduchší skutok je niekedy viac, ako krásne reči. Aj toto je diakonia.
Diakonia totiž nie je len o veľkých zariadeniach pre seniorov, postihnutých alebo pre tých, ktorí sa potrebujú liečiť z nejakej závislosti…i keď samozrejme, sú to všetko dôležité a potrebné veci…a vďaka Pánu Bohu, že aj v rámci našej cirkvi, v mnohých CZ sú takéto zariadenia…vďaka aj našej Evanjelickej diakonii, ktorá to všetko zastrešuje a robí túto potrebnú vec. Diakonia ako služba blížnemu je neraz už o tom úsmeve či objatí…podaní pomocnej ruky…navštívení tých, ktorí nemôžu prichádzať na SB…pre tých ľudí to neraz znamená veľmi veľa.
Súcit, ktorý preukázal Samaritán nezostal visieť v emóciách, neprejavil sa niekoľkými slovami útechy či dobrých rád, ale prešiel do konkrétneho konania, do konkrétnej pomoci. Práve tu sa má prejaviť moja viera. V službe a pomoci tomu, kto to potrebuje. To je to ovocie, ktoré má prinášať moja viera – viera činná skrze lásku. To je Ježišov závet v praxi. To je diakonia.
Bratia a sestry, práve v konaní Samaritána je ukrytá odpoveď na tú druhú otázku, ktorú položil zákonník Ježišovi: Kto je môj blížny? Všimnime si, že na konci podobenstva je to pre zmenu Pán Ježiš, kto sa pýta. Pýta sa zákonníka, a mne sa veľmi páči ako to robí. Pán Ježiš nepovie zákonníkovi: „No povedz mi teda, kto je na základe tohto podobenstva tvoj blížny?“ Tú zákonníkovu otázku: Kto je môj blížny, Pán Ježiš kladie ináč. „Čo myslíš, kto z týchto troch bol blížnym tomu, ktorý padol lotrom do rúk?“
Akoby chcel povedať zákonníkovi aj nám: „Ak chceš poznať, kto je tvoj blížny, vcíť sa do situácie toho polomŕtveho úbožiaka. Kto bol jemu blížnym? Kto bol jeho blížny? Kňaz? Levíta? Samaritán?“ Odpoveď je predsa len jedna. Blížny mu bol ten, kto mu ošetril rany a postaral sa oňho. Blížny mu bol ten, čo mu preukázal milosrdenstvo. Preto: „Choď a rob podobne“!, hovorí Ježiš zákonníkovi.
Bratia a sestry, môj blížny je teda v prvom rade ten, kto preukazuje lásku mne. Blížny je mi v prvom rade ten, kto preukazuje ten praktický súcit mne. Blížny je mi ten, koho viera sa prakticky dokáže na mojich životných skúškach. Aby sa však naplnila tá záverečná Ježišova výzva: Choď a rob podobne! aj pri mne, musím sa pýtať tu najdôležitejšiu otázku: Komu som ja blížny? Snažím sa byť blížny? Sme si navzájom blížnymi? Sme si blížnymi v našich rodinách? Sme si blížnymi v našom cirkevnom zbore? Komu môžem byť blížny?
Prestaňme sa pýtať. Poďme svojou cestou. Pozerajme sa okolo seba a stávajme sa blížnymi pre iných. Stávajme sa blížnymi svojim najbližším…stávajme sa blížnymi svojim kolegom, šéfovi, susedom…stávajme sa blížnymi tým, ktorých nepoznáme…stávajme sa blížnymi nášmu cirkevnému zboru.
Dôvod k takejto službe je obrovský. Dal nám ho Pán Ježiš, keď sa mne i tebe stal blížnym, a to vtedy, keď na golgotskom kríži zobral ťarchu mojich hriechov na seba a tak nám preukázal milosrdenstvo. Preto mne i tebe, nám všetkým, i tým, ktorí tu nie sú, dnes hovorí: „Choď a rob podobne!“ AMEN