Ester 9,16-19
I ostatní Židia v kráľovských provinciách sa zhromaždili, postavili sa na obranu svojich životov, zbavili sa svojich nepriateľov a pobili tých, ktorí ich nenávideli, sedemdesiatpäťtisíc ľudí. Ale do plienenia sa nepustili. Bolo to trinásteho dňa toho mesiaca adár, a štrnásteho dňa toho mesiaca si odpočinuli. Urobili ho dňom hodovania a radosti. Židia v Šúšáne sa zhromaždili trinásteho dňa toho mesiaca aj štrnásteho dňa toho mesiaca. Pätnásteho dňa toho mesiaca odpočívali a urobili ho dňom hodovania a radosti. Preto rozptýlení Židia, ktorí bývajú vo vidieckych mestách, slávia štrnásty deň mesiaca adár s radosťou a hodovaním ako sviatočný deň, a navzájom si vtedy posielajú dary.
Mysľou sa dnes vraciam o osem mesiacov dozadu. Bol presne 17. marec. Krásne jarné počasie. Príroda sa pomaličky prebúdzala zo zimného spánku. A my sme s láskou a vďakou spomínali na dvoch bratov farárov, ktorí pôsobili tu, v našom cirkevnom zbore – Július Cibulka a Pavel Uhorskai (budúci generálny biskup). Pôsobili tu v čase, keď to cirkev v Československu nemala vôbec jednoduché. Myslím, že som teraz použil veľmi slabé slovo. Budem preto citovať práve Pavla Uhorskaia, ktorý píše vo svojej knihe Cirkev v útlaku toto: „Celá ateistická protináboženská práca je premyslene dlhodobo zameraná na zničenie náboženstva a jej nositeľa – cirkvi.“
Zničenie cirkvi. Jedna z hlavných úloh komunistického režimu. Sám som to nezažil, keďže som bol jeho súčasťou už len posledné dva roky. No práve 17. marca, či už na SB, ale predovšetkým na tom poobedňajšom programe, kde mala prednášku sestra Violka Fronková, som mohol hlbšie a jasnejšie nahľadnúť do obdobia, ktoré sme tu mali vyše 40 rokov. Sestra Violka tu dnes mala byť aj na SB, nakoniec ale nestihla prísť, tak veríme, že sa s ňou stretneme poobede na stretnutí žien nášho seniorátu tu v našom kostole.
Okrem iných zaujímavých vecí nám rozprávala o tom, ako to bolo u nás počas tých 40 rokoch náboženskej neslobody. Zrušili sa všetky vnútro-misijné spolky pre mládež i pre dospelých; evanjelické literárne a kultúrne spolky a ich časopisy. Cenzurujú sa učebnice náboženstva a konfirmačné príručky. Cirkev prišla o všetok hmotný majetok: pozemky, domy, zborové domy, cirkevné školy. Pod cirkevnou správou ostávajú len fary a kostoly, ktoré sú tiež spravované pod dozorom politickej vrchnosti. Všetko hospodárenie v cirkvi podlieha schváleniu politickej vrchnosti, pričom je cirkev odkázaná len na vlastné finančné zdroje. Učitelia sa nesmú zúčastňovať bohoslužobného života cirkvi a musia vplývať na žiakov, aby sa neprihlasovali na náboženskú výučbu. V roku 1950 (dva roky od nástupu komunizmu v Československu), už len 24% mládeže zasahuje náboženská výučba. Rastie počet opovrhnutí cirkevnými funkciami, sobášmi, krstami či pohrebmi. Zanikajú aj rozhlasom vysielané služby Božie. Štátne orgány hľadajú možnosti získať si farárov pre túto činnosť a politiku na rôznych konferenciách, kde ich lákajú sľubmi, resp. zastrašujú vyhrážkami, a tak privádzajú ku spolupráci s režimom. Farári potrebujú pre vykonávanie kňazskej služby štátny súhlas…komu bol odňatý, nemohol túto službu vykonávať.
Takto to zapísal vo svojej knihe, ktorú oživila práve Violka Fronková, hájsky farár, neskôr gen. biskup Pavel Uhorskai. Práve on bol jeden z tých, ktorému bol zobratý štátny súhlas…ba čo viac, bol zatknutý, vypočúvaný i fyzicky trestaný.
Predstavujem si, ako tu na tejto kazateľnici stáli Pavel Uhorskai či Július Cibulka a kázali… mnohí z vás si to nemusíte len prestavovať, lebo ste to aj zažali…kázali Božie slovo, pričom nikdy nevedeli, čo z ich kázni môže byť použité ako nástroj, ktorým ich mohli neskôr obviniť z toho, že kážu proti filozofii alebo ak chcete ideológii komunistického režimu.
Celá táto 40 ročná snaha zničiť cirkev, mi veľmi silno kladie pred oči snahu o zničenie židovského národa, o ktorej čítame vo veľmi silnej starozmluvnej knihe Ester. Jediným cieľom Hámana, muža, ktorého perzský kráľ Ahasvér povýšil nad všetkých ostatných, bolo zničenie židovského národa. Možno kvôli nenávisti k jednému židovi – Mordochajovi, Esterinmu strýkovi, chcel zlomyseľný Háman vyhubiť celý národ…a mal to veľmi dobre vymyslené a naplánované. Nepotreboval na to ani 40 rokov. Stačil mu jeden rok. Jeho plán, ktorý bol premyslený do posledného detailu mu takmer vyšiel. Židovský národ by padol. Nebol by.
Vyšlo by mu to, ak by nad tým všetkým nebol ešte niekto mocnejší. I keď sa to Hámanovi takmer podarilo, Pán Boh zasiahol práve v ten najpríhodnejší čas. Židia mali byť zničení 13 dňa, 12 mesiaca. Takýto bol príkaz samotného kráľa Ahasvéra, ktorý ale tiež bol zneužitý Hámanovou prefíkanosťou. Ten príkaz sa jednoducho zrušiť nedal. Rozkaz, na ktorom bola kráľovská pečať bol neodvolateľný. Židovka Ester prosila svojho manžela – kráľa Ahasvéra, aby tomu nejako zabránil. Mal však zviazané ruky. Sám nevedel, ako zabrániť veľkej katastrofe, i keď možno veľmi chcel. A tak všetka zodpovednosť zostala na Ester. Ak chcela zachrániť svoj národ, musela niečo urobiť. Musela vymyslieť niečo, čím by odvrátila tú strašnú hrozbu. Kráľov rozkaz vyhubiť židovský národ však nemohla zrušiť. Ten bol nezmeniteľný.
Na Židov mali 13 dňa 12 mesiaca zaútočiť vojská Perzskej ríše a zahubiť celý národ. A tak jediné, čo mohla Ester, ako kráľovná spraviť bolo vydať ďalší rozkaz…všetkým Židom….alebo skôr povolenie. Stála tam jediná vec, ktorú čítame ešte vo 8. kapitole v 11. verši: „Kráľ dovolil Židom v každom meste, aby sa zhromaždili a postavili na ochranu svojho života…“ Ten prvý kráľov rozkaz vyhubiť Židov sa zrušiť nedal, preto Ester rozoslala druhý list, kde stálo: „Židia, keď na vás zaútočia, môžete sa brániť.“ A tak sa Židia zhromaždili a postavili na obranu svojich životov.
Pán Boh nedovolil, aby Jeho vyvolený národ bol vyhubený. Nedovolil, aby zlomyseľnosť jedného muža, zničila to, čo On kedysi začal ešte pri Abrahámovi. Sám Pán Boh sa postavil na obranu svojho národa. Pán Boh bol ten, ktorý vtedy konal. I keď veľa ťažkého musel židovský národ prežiť, Pán Boh bol nakoniec ten, ktorý sa dokázal ako víťaz. Židia sa zbavili svojich nepriateľov. Židovský národ nebol vyhubený. Prežili. 13 deň 12 mesiaca mal byť pre Židov dňom zániku a prehry. Nakoniec to bol deň ich víťazstva…alebo presnejšie Božieho víťazstva. Postavili sa na obranu svojich životov, no do plienenia sa nepustili. Pán Boh daroval svojmu národu slobodu.
Toto konanie úplne vystihuje situáciu spred 30 rokov v našej krajine. Práve 16. a 17. novembra 1989 sa niekoľko desaťtisíc študentov, hercov, ľudí postavilo na obranu svojho národa v Bratislave a v Prahe. Do plienenia sa však nepustili. Urobili tak nenásilným spôsobom. Nežne a jemne. Nechceli vyvolávať žiadne konflikty ani nepokoje. Len nežne demonštrovať proti vládnucemu režimu. Sloboda nakoniec prišla…alebo presnejšie povedané: Sloboda nám nakoniec bola darovaná. Sloboda prejavu, sloboda tlače, sloboda cestovania, sloboda priznať sa k viere v Pána Boha.
Bratia a sestry, dnešný deň je vzácny, lebo si chceme opäť nanovo uvedomovať Božiu milosť. Chceme si opäť uvedomiť, ako veľmi sa Pán Boh priznal nielen k nášmu národu, ale aj k cirkvi.
Židia na druhý deň, teda 14 dňa 12 mesiaca oslavovali to, že Pán Boh ich zachránil od vyhubenia…tento deň urobili dňom hodovania a radosti. Doteraz tento deň oslavujú ako sviatok Púrim. Deň, keď sa Pán Boh opäť nanovo sklonil k svojmu národu a daroval im slobodu…daroval im novú možnosť a príležitosť kráčať v Jeho šľapajách…dal im novú príležitosť byť národom, ktorý bude svojim konaním a životom ukazovať na svojho záchrancu.
Pre nás je takýmto dňom práve 17. november. Od roku 2001 aj štátny sviatok. Je to deň, kedy by sme si mali vždy nanovo uvedomovať to, čo si mali každoročne uvedomovať aj Židia: Pán Boh nám daroval slobodu. Cirkev nebola zničená. Možno na pár rokov potlačená, no nie zničená. Už 30 rokov môžeme slobodne dávať krstiť deti, sobášiť sa, konfirmovať sa…farári sa nemusia obávať, že im bude zobratý štátny súhlas…môže s konať práca s deťmi, s dorastom, mládežou, staršími, diakonická služba, atď. Ako cirkev, ako kresťania máme začo Pánu Bohu ďakovať.
Pán Boh dal aj nám ako jednotlivcom, rodinám, cirkevným zborom, cirkvi novú príležitosť dokázať sa ako jeho verní vyznávači. Ubehlo už 30 rokov od obdobia, kedy si cirkev musela toho veľmi veľa vytrpieť. Čo sa za tých 30 rokov zmenilo? Čo sa zmenilo v našej cirkvi? V našich cirkevných zboroch? Čo sa zmenilo v našich rodinách? Máme slobodu vierovyznania. Väčšej slobody, čo sa týka našej evanjelickej cirkvi tu hádam ešte nebolo. Za tých 30 rokov sa veľa práce urobilo či na pôde cirkevných zborov alebo cirkvi. No tá rana, ktorú spôsobil komunistický režim tu stále je. A s modernou dobou prichádzajú ďalšie a ďalšie.
Bratia a sestry, dnešný deň by ale mal byť pre nás všetkých, veľkou vďakou, no zároveň obrovskou výzvou nezaspať…neuspokojiť sa s tým, čo máme, ale s Božou pomocou naplno využiť ten čas slobody, ktorý tu je. Tešme sa, že ako cirkev nie sme utláčaní, prenasledovaní, väznení, no neuspokojme sa len s tým…nech nás ta radosť ženie dopredu, aby sme prinášali živého Pána Ježiša Krista všade, kde prídeme. Je čas, kedy to môžeme robiť…kedy nás za to nikto nebude nijako postihovať. Nebojme sa výsmechu či hanby, veď to je to najmenej. Prinášajme kresťanské, Ježišove hodnoty do našich rodín, pracovísk, škôl…do spoločenstiev, v ktorých trávime voľný čas. Veď k tomu sme boli povolaní ako jednotlivci, aj ako cirkev. Prinášajme ľuďom poznanie, že viera v Boha nie je len pre slabochov…že pokora, láska, odpustenie, trpezlivosť sú cnosti, ktoré aj keď sa dnes až tak nenosia, sú omnoho potrebnejšie ako všetko to, za čím sa tak neraz náhlime.
Ako hovorí apoštol Pavol v 1K v 15. kap.: „A tak, moji milovaní bratia, buďte pevní, nepohnuteľní, rozhojňujúci sa vždycky v diele Pánovom vediac, že vaša práca nie je márna v Pánovi.“ Nech nás v tom posilňuje tá najvzácnejšia istota, že Boh sa k nám sklonil vo svojej milosti vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi a daroval nám slobodu večnosti. Golgotský kríž a na ňom pribitý a trpiaci Pán Ježiš nech nás poháňa vpred a robí nás pevnými a nepohnuteľnými prinášať Pána Boha ľuďom v našom národe i v tomto svete. AMEN