Kazateľ 1,1-11

Slová Kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme.

Márnosť nad márnosti – hovorí Kazateľ. Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť. Aký osoh má človek zo všetkej svojej lopoty, ktorou sa umára pod slnkom? Pokolenie odchádza a druhé prichádza, ale zem stojí naveky. Slnko vychodí, slnko zapadá, náhli sa na svoje miesto, kde znova vychádza. Vietor duje k juhu a obracia sa na sever, stále krúžiac veje a vo svojom kolobehu sa vracia. Všetky potoky tečú do mora, ale more sa nenaplní; potoky sa vracajú na miesto, kam tečú. Všetko je plné trudu, nikto to nemôže vysloviť; oko sa nikdy do sýtosti nenadíva, ucho sa nikdy dosť nenapočúva. Čo bolo, bude zase, a čo sa dialo, bude sa opäť diať. Nič nového nieto pod slnkom. Je niečo, o čom možno povedať: Pozri, to je niečo nové? Dávno to bolo, vo vekoch, ktoré boli pred nami. Niet pamiatky po prvotných veciach, ani na neskoršie, čo nastanú, nebudú mať spomienky tí, ktorí budú neskôr.

Share this...Share on Facebook
Facebook
Tweet about this on Twitter
Twitter